Veľkonočné tríduum

Veľkonočné tríduum, Farský kostol sv. Kríža, BA – Petržalka, 2019

Liturgie Veľkonočného trídua sú vrcholom liturgických slávení vo farnosti a farský kostol je ich centrom. Z toho dôvodu sa v iných kostoloch farnosti liturgie trídua – ak nie je na to špeciálny dôvod – neodporúčajú sláviť, ale veriacich sa má povzbudiť, aby sa počas trídua spolu ako farnosť schádzali ako jedno spoločenstvo vo farskom kostole, ako to zdôraznila Biskupská rada Rímskej diecézy v svojom liste tohoročným sviatkom.[1] Veľkonočné tríduum sa skladá zo Zeleného štvrtka, Veľkého Piatka a Veľkonočnej soboty. Každý z týchto dní si teraz v krátkosti predstavíme.

Zelený Štvrtok

Na zelený štvrtok si pripomíname udalosti a činy, ktoré náš Majster, Ježiš Kristus, vykonal krátko predtým, než zomrel. Celý svoj život hovoril o láske a dnes ju, pár hodín pred svojou smrťou, ukazuje aj viditeľne. Robí tak tým, že predvedie apoštolom prostredníctvom symbolického aktu umývania nôh, akú podobu má jeho láska mať. Vo sviatosti Eucharistie, ktorú dnes ustanovuje, ponúka Ježiš apoštolom posilu, aby mohli túto jeho lásku praktizovať aj vtedy, keď ľudsky už nebudú mať síl. Na eucharistiu je priamo naviazaná sviatosť služobného kňazstva. Ježiš ustanovil apoštolov a ich nástupcov za kňazov, aby mohli Jeho nasledovníkom sprostredkovávať sviatostnú milosť až do konca vekov.

Liturgia Zeleného štvrtka má formu riadnej svätej omše tak, ako v iné dni. Je v nej však niekoľko odlišností. Glória je slávnostná, a po nej sa odmlčia zvony a hudba. Po evanjeliu a homílii sa koná umývanie nôh, na pripomienku toho, čo urobil Ježiš. V našom kostole sa to tradične robí tak, že kňaz najprv umyje nohy dvom mužom, ktorí sú pripravení ako prví. Potom títo dvaja umyjú nohy ďalším, ktorí sú za nimi a tak to pôjde ďalej. Tento obrad chce vyjadriť myšlienku vzájomnej služby, tzn. nielen služby prijatej, ale aj služby ďalej odovzdanej. K účasti na tejto liturgii sú pozvaní sa zapojiť aj ďalší dobrovoľníci, to nielen muži, ale aj ženy. Čaká sa dovtedy, kým všetci tí, ktorí sa do obradu chcú zapojiť, neskončia.

Po liturgii umývania nôh sv. omša pokračuje ako zvyčajne. Na konci sv. omše nie je požehnanie ako na konci iných sv. omší. Namiesto toho kňaz v tichosti prenesie sviatosť oltárnu do bohostánku v Lurdskej jaskynke. Tým sa liturgia končí.

Komentáre k liturgickým čítaniam:

K prvému čítaniu (Ex 12, 1-8, 11-4):

Príbeh o Pasche je príbehom o temnom prechode od otroctva k slobode, ktorý po sebe zanechal potok krvi a sĺz. Anjel smrti, na rozdiel od iných návštevníkov z neba, nebol veru duchom nežnosti. Skôr ako bol Izrael definitívne prepustený na slobodu, ulice Egypta i pobrežie Červeného mora museli byť posiate mŕtvolami. Taká je cena slobody.

Sloboda si vždy žiada mŕtvoly, aj keď samozrejme nie vždy v doslovnom zmysle. Vždy keď je pravda utláčaná, musí zomrieť množstvo klamstiev. Inak nebude môcť byť pravda oslobodená. Klamstvá našej kultúry napríklad o tom, kto je krásny, kto má hodnotu, kto je úspešný a kto je nanič musia zomrieť. Naše mravné lži o tom, čo je dobré a čo zlé musia byť jasne pomenované. Ak radikálne nezavraždíme klamstvá o tom, čo je zdrojom šťastia pre naše srdce, ony postupne udusia našu túžbu hľadať a nachádzať naozajstnú lásku i skutočnú nádej.

V dnešný večer pamätáme na svätú noc, kedy bola židom daná sloboda. Zároveň je však pred nami výzva, aby sme uznali, že cena slobody je často dosť vysoká, no že sloboda stojí za to.

K druhému čítaniu (1 Kor 11,23-26):

Keď sa jedná o vykúpenie sveta z pazúrov hriechu, Boh sa nevzdáva ľahko. Ani si nevolí ľahšiu cestu. Ak by jestvoval nejaký zázračný prútik, za pomoci ktorého by bolo možné udeliť svetu spásu, Ježiš by ho určite nebol nepoužil: na uzdravenie zlomeného sveta nehľadal rýchly liek. Cestu k slobode nám chcel ukázať tak, že on sám chcel po nej kráčať.

To, že to takto Ježiš chcel, nás ohromuje. Ježiš si v tú noc pokojne sadol so svojimi priateľmi k večeri, aby slávil sviatočný deň. Ako ten, ktorý sedel za vrchstolom konal rolu, ktorá patrila hlave domácnosti: lámal a rozdával chlieb. V tomto známom geste však učeníkom poukázal na predobraz toho, čo sa sám chystal urobiť: na obetovanie seba samého. A prosil ich, aby – keď všetky tie ťažké udalosti prehrmia – nezabudli na to, čo im v túto noc povedal a vykonal.

A my sa o to snažíme až dodnes. Aj keď s naším chápaním toho, čo sa to vlastne pri našej eucharistii deje to nie je o nič lepšie, ako to bolo vtedy, keď sa eucharistia konala po prvý raz. No aj napriek tomu: jeme jeho telo a pijeme jeho krv, aj keď nechápeme. No robíme to, lebo nám to Ježiš kázal a tiež preto, lebo veríme, že toto je najlepšia cesta k tomu, aby sme raz konečne pochopili. Túto večeru môžeme sláviť tisíckrát, alebo snáď tisícky krát počas nášho života. Ak iba jedno z týchto slávení nás bude viesť k tomu, že konečne pochopíme čo robíme, bude to stačiť.

K evanjeliu (Jn 13, 1-15):

Premenenie Ježiša na vrchu Tábor bolo výnimočnou udalosťou. No premeny, ktoré sa s Ježišom diali pri poslednej večeri boli pre jeho učeníkov snáď ešte udivujúcejšie. Z Pána sa v jednom momente stal sluha. Namiesto oslavy vo svetle a tajomne, sa radšej rozhodol pokoriť sa tým, že si zobral uterák a vodu. A umyl im nohy.

Toto jeho gesto bolo tak údesné, že všetci na chvíľu stratil reč. A potom ktosi – samozrejme, kto iný ako Peter, ktorý stále čosi treskne –, čosi povie. Najprv Ježiša spochybní. Potom ho odmietne. A hneď na to prebehne na úplne opačnú stranu: chce všetko. Úbohý rybár, snáď nikdy sa nenaučí, že menej je niekedy viac.

No teraz sme na rade my, aby sme reagovali na myšlienku, že Pán vesmíru je pripravený umývať nám nohy. Náhle každý z nás cíti tú Petrovi dilemu: potiace sa dlane, zmätok, ba dokonca odmietnutie. „Ó, Pane, nie, toto nechcem, aby si robil. Nepokoruj sa kvôli ľuďom, ako som ja.“ No Ježiš nám naše nohy umýva aj tak, lebo to je jediná cesta k tomu, aby sme spoznali, k čomu sme aj my, každý jeden z nás povolaní: že sme cennými deťmi milujúceho Boha. A akonáhle sa začneme takto vidieť, spoznáme sa aj navzájom, jeden druhého. A neostane nám nič iné, iba zobrať uterák a lavór a začať s umývaním.

Veľký Piatok

Veľký Piatok deň, kedy si pripomíname umučenie a smrť nášho Pána Ježiša Krista. Veľký Piatok je tradične dňom pôstu a pietnej nálady. Je tomu tak preto, lebo podľa starodávnej tradície kresťania na dnešný deň aplikovali Ježišove slová o pôste, ktoré povedal tým, ktorí sa pohoršovali, že jeho učeníci sa nepostia. Ježiš sa vyslovil, že družbovia sa predsa nemôžu postiť pokým je ženích medzi nimi, ale že sa budú postiť až im ženícha vezmú. Veľký Piatok je pre nás kresťanov práve tým dňom, kedy nám ženích, Ježiš Kristus, bol na čas odňatý.

Na Veľký Piatok sa neslávi svätá omša. Slávi sa však špeciálna liturgia. Liturgia Veľkého Piatku  má tri časti: bohoslužbu slova, poklonu krížu a sväté prijímanie. Prvá časť – bohoslužba slova – sa začne tichým príchodom kňaza aj s asistenciou k oltáru, pred ktorým si ľahnú dolu tvárou na zem. Je to na znak hlbokej úcty pred tým, čo Boh, Ježiš Kristus, pre nás v tento deň vykonal. V tomto postoji, ktorý sa nazýva prostrácia, krátky čas zotrvajú. Ostatní prítomní v kostole, si za ten čas kľaknú a tiež sa v tichosti modlia. Po prostrácii nasleduje modlitba a po nej sa čítajú čítania zo sv. Písma. Vrcholom bohoslužby slova je spievanie Pašií podľa evanjelistu Jána.

Komentáre k liturgickým čítaniam:

K prvému čítaniu (Iz 51, 13-53, 12):

Byť svedkom ľudského utrpenia je hrozná vec. A nevinné utrpenie!? To je už úplná potupa. Ako to Boh môže dovoliť?, kričíme z hĺbky svojho srdca. Vari to Bohu takto vyhovuje? A ak nie, prečo potom niečo neurobí?

Boh niečo urobil. Boh urobil hroznú vec. Boh videl utrpenie nevinného a zapojil sa do neho. A Boh sa stále zapája. A aj keď zvyšok sveta uteká z tragédie, Boh zostáva s tými, ktorí trpia, smútia, a umierajú. Ježiš, ten najbezmocnejší a najopustenejší trpiteľ zostáva iba v spoločnosti anjelov a jeho Duch, Duch Boží svedčí proti svetu, ktorý stráca nádej a opúšťa obeť. 

A Boží človek vždy zostáva s tými, ktorí trpia a urobí, čo môže, len aby sa zapojil do boja proti nespravodlivým príčinám utrpenia sveta. Niekedy bude možno cítiť povolanie vstúpiť priamo do utrpenia nevinného, podobne, ako Ježiš. Niekedy to bude povolanie obviazať komusi rany, uzdraviť kohosi srdce. Možností je veľa. No jediná vec, ktorú nesmie Boží človek nikdy urobiť je odvrátiť sa od trpiaceho a tváriť sa, že to nie je jeho vec. Skutočnosť kríža trvá na jedenom: neexistujú nevinní diváci!

Pred druhým čítaním (Hebr 4, 14-16; 5, 7-9):

Naše vyznanie viery, ako ho praktizujeme je prastarým textom. Nesie v sebe kombináciu génia a teológie a reakcie na bludy, ktoré sa rodili počas stáročí viery. Hovorí nám, čo kresťania veria. Tiež nám automaticky hovorí, aj čomu veriť nemáme.

Napríklad veríme v Boha, ktorý úmyselne stvoril svet a všetko v ňom. Nemôžeme teda veriť, že všetko toto okolo nás je nezmyselné a bezcieľne, uberajúce sa zo zmätku do zabudnutia. Veríme, že Ježiš nám zjavuje Božiu slávu a že je „svetlo zo svetla“. Preto naša viera nemôže v sebe niesť črty tmy, cynizmu a zúfalstva.

Autor listu Hebrejom zužuje pozornosť našej viery iba na jeden obraz: na Ježiša, najvyššieho kňaza. Kňaz Ježiš, ma rozdiel od kňazov, ktorých služba prichádza i odchádza a preto musí byť znova opakovaná, obetuje svoj veľký čin lásky raz a navždy. Je to čin dokončený. Jeho dielo je dokonalé. Samozrejme tým sa nechce povedať, že my už nič nemusíme robiť. Našou úlohou je pevne priľnúť k svojmu vyznaniu viery a stať sa tým, čo vyznávame. A to je dosť veľká práca na celý život!

Pred pašiami (Jn 13, 1-15):

Najzákladnejším stredobodom kresťanstva pre všetky časy je obraz Krista na kríži. Niekedy je Kristus zobrazený veľmi živo: ako hrozne trpí a krváca. Inokedy zasa visí nevládne a má zatvorené oči. Iné zobrazenia ho predstavujú v kráľovskom rúchu a akoby od kríža oddeleného. A sú aj kríže, kde má Ježiš na sebe kňazskú štólu. Kristus v úzkosti a Kristu víťazný; to sú dva obrazy kríža a oba sú pravdivé.

Jánovo evanjelium nám – ako uvidíme – chce porozprávať príbeh nie ani tak o utrpení, ako skorej o víťazstve. A preto Ježiš v ňom kráča ku krížu s pocitom perfektnej kontroly nad celou tou situáciou. Judáš ho nezrádza bozkom; Ježiš sám vykročí vpred a povie luze: „Ja som ten, koho hľadáte!“ Ježiš zmätie Piláta svojím vlastným krížovým výsluchom o tom, kto je zdrojom moci. A na konci Ježiš ohlasuje svoju vlastnú smrť: „Dokonané je!“ Má tu na mysli samozrejme svoju misiu, a nie iba svoj život. Nikto mu neberie život, ako hovorí on sám. Dáva ho dobrovoľne.

Naša misia ako cirkvi dokonaná nie je. Je ešte toho veľa, čo treba vykonať. V tento deň, deň veľkých a svätých koncov nesmieme zabudnúť, že Veľká noc a Turíce sú hneď za rohom. Smrť nie je koniec. Aj keď niečo je skončené, ďaleko viac sa toho začína.

Po pašiách nasleduje kázeň a po nej spoločné modlitby veriacich, ktoré majú v dnešný deň špeciálnu podobu: je ich desať a sú za rozličné potreby.

Poklona krížu

Modlitbami veriacich sa končí prvá časť dnešnej liturgie, nasleduje druhá časť, a to poklona krížu. Asistencia prinesie do svätyne zahalený kríž. Kňaz ho postupne, na trikrát, vždy vyšším tónom odhaľuje pričom spieva „Hľa drevo kríža, na ktorom trpel Spasiteľ sveta.” Všetci odpovedia: „Poďte, pokloňme sa!” Po poslednej – tretej – výzve, sa kríž umiestni na viditeľné miesto, vedľa neho sa umiestnia dve sviece a nasleduje individuálna poklona veriacich.

Sväté prijímanie

Po poklone krížu nasleduje tretia časť liturgie veľkého piatku: rozdávanie sv. prijímania. Na oltár sa z bohostánku v bočnej kaplnke prinesú hostie, ktoré sa konsekrovali pri sv. omši deň pred tým, na Zelený Štvrtok. Po prinesení Sviatosti na oltár kňaz vyzve veriacich k modlitbe Pána a po nej ich obvyklým spôsobom pozve k účasti na sv. prijímaní.

Po prijímaní nasleduje modlitba nad ľudom a ňou sa Liturgia Veľkého Piatku končí.

Veľkonočná vigília

Veľkonočná vigília je najcelistvejšou a najvýznamnejšou liturgiou celého liturgického roka. Jej podoba pochádza z polovice druhého storočia po Kristu. Vigília je slávnostnou oslavou Pánovho zmŕtvychvstania a zároveň vyjadrením radostného očakávania jeho konečného príchodu. Táto vigília je vo farských kostoloch tiež príležitosťou na pokrstenie nových kresťanov a na ich uvedenie do kresťanského spoločenstva.

Veľkonočná vigília je vo svojej podstate nočnou slávnosťou. Z tohto dôvodu sa čas jej slávenia stanovuje tak, aby sa začala až po západe slnka, teda po zotmení. Veľký význam v slávení liturgie veľkonočnej vigílie hrá myšlienka tmy a svetla. Preto sa jej prvá polovica koná za tmy. Kontrast medzi tmou a svetlom, ktorý je taký typický pre túto liturgiu, chce veriacim poukázať na rozdiel medzi Starým a Novým zákonom, na obdobie pred Kristom a na obdobie po jeho príchode, v ktorom žijeme dnes my. Liturgia obsahuje veľa pohybu. Je v nej zachované to, čo sa dialo kedysi pri jej slávení v Rímskej Cirkvi, kde sa v procesiách prechádzalo z jedného miesta na druhé. Tento pohyb nám však zároveň poukazuje aj na dynamický charakter kresťanskej viery; to znamená viera nie je niečo statické, raz dosiahnuté a viac sa nemeniace. Viera je v pohybe. Rastie a vyvíja sa.

Veľkonočná vigília sa skladá zo štyroch častí: z bohoslužby svetla, z bohoslužby slova, z krstnej liturgie a z liturgie eucharistie. U nás na Slovensku sa môže – podľa miestnych zvyklostí – na konci pridať ešte procesia so Sviatosťou Oltárnou.

Prvá časť, bohoslužba svetla, začína vonku mimo kostola. Kňaz posviaca oheň a veľkonočnú sviecu, ktorá symbolizuje Krista. Veľkonočná svieca sa od ohňa zapáli a kňaz s asistenciou sa poberú v sprievode do kostola. Sprievod uvedie výzvou: „Kristus, svetlo sveta.” Všetci odpovedia: „Bohu vďaka.” Keď vstúpia do kostola, kňaz druhý raz zaintonuje: „Kristus, svetlo sveta.” Znova všetci odpovedia: „Bohu vďaka.” Po tejto druhej výzve si všetci zapália svoje sviece alebo kahančeky. Veriaci čakajú, až k nim príde svetlo od veľkonočnej sviece, aby sa tak vyjadrila myšlienka, že prameňom všetkého svetla je Kristus.

Keď už majú všetci zapálené svoje sviece, sprievod sa pohne. Keď kňaz príde dopredu pred oltár, tretí raz zaintonuje výzvu: „Kristus, svetlo sveta.” Znova všetci odpovedia: „Bohu vďaka.” Po tejto výzve sa veľkonočná svieca umiestni na viditeľné miesto a začne spev veľkonočného chválospevu. Veľkonočný chválospev, tento prastarý hymnus, obsahuje v sebe celú teológiu našej spásy v Kristovi. Počas veľkonočného chválospevu všetci stoja a držia zapálené sviece v rukách. Veľkonočným chválospevom sa prvá časť liturgie končí.

Veriaci si zhasnú svoje sviece, aby v kostole nastala úplná tma a nasleduje druhá časť liturgie: Bohoslužba Slova. Jej plná verzia má deväť čítaní, sedem zo Starého zákona a dve z Nového zákona. Je však možné použiť ich menej a to minimum tri čítania zo Starého a dve z Nového zákona. Po každom čítaní zo Starého zákona nasleduje žalm a modlitba. Zmyslom starozákonných čítaní – a aj tmy počas nich – je podčiarknuť myšlienku dlhého čakania starozákonného ľudu na príchod Pána. Po poslednom čítaní zo Starého zákona sa zaspieva chválospev „Sláva Bohu na výsostiach” pričom sa v kostole zažnú všetky svetlá a znova sa ozvú organ a zvony.

Komentáre k liturgickým čítaniam:

K prvému čítaniu (Gen 1, 1-2, 2):

V tejto noci nocí sa nášmu svetu predstavuje svetlo Kristovo. Svetlo veľkonočného ohňa požehnaného na začiatku a preneseného na veľkonočnú sviecu sme videli pri vchode do tohto chrámu. Potom sme hľadeli, ako si pomaly prediera cestu dopredu cez toto naše spoločenstvo. Časť tohto svetla sme potom držali vo svojich rukách. A určite bolo každému z nás jasné, že toto svetlo sme volaní vyniesť von, do životov ľudí tohto sveta. Na počiatku časov, na úsvite prvého dňa Boh povolal svetlo, aby zažiarilo v tme. A chcel, aby toto jeho povolanie nepretržite prenikalo k tým, ktorí majú uši na počúvanie.

K druhému čítaniu (Gen 22, 1-8 ):

Abrahám je vyzvaný, aby si vybral medzi dvomi vzácnymi formami vernosti: medzi duchovnou láskou k Bohu a ľudskou láskou k vlastnému dieťaťu. Plný vnútorných múk sa nakoniec rozhodne pre lásku k Bohu, no toto ho naučí jednej dôležitej lekcii: totiž že vybrať si Boha vôbec neznamená zrieknuť sa ľudských foriem lásky. Jeho rozhodnutie bolo teda správne.

I mnohí z nás sa nachádzame občas v podobnom stave rozdeleného srdca. Ako by sme sa mohli odvrátiť od tých, ktorých milujeme a to len preto, aby sme nasledovali Božiu vôľu? Nezabudnime však: na rozdiel od dávnych bôžikov, ktorí si vyžadovali ľudské obete, náš Boh je samotnou podstatou lásky, je našou túžbou po dokonalej láske privedenou k plnosti vo všetkých jej formách. Náš problém s rozhodnutím sa pre Boha teda vlastne vôbec nie je problémom. Lebo ak sa rozhodneme pre neho, on vždy všetky naše ľudské vzťahy privedie k plnosti. 

K tretiemu čítaniu (Ex 14, 15-15, 1):

Zápas o slobodu si vyžaduje ohromnú odvahu. Máme byť ochotní opustiť utláčateľov zanechať ich za sebou, čo mnohí z nás – paradoxne – urobiť nie sme ochotní. Musíme totiž byť pripravení opustiť známe veci a vykročiť do neznáma. So sebou si môžeme zobrať iba malý kúsok svojej minulosti; iba toľko koľko sme schopní uniesť. A musíme predovšetkým dôverovať Bohu, celým svojím srdcom. Ak to urobíme, budem žiť; a svojich nepriateľov nakoniec uvidíme porozhadzovaných po pobreží za nami, nehybných. Ak to však odmietneme urobiť, vždy budeme slúžiť ničomnému pánovi.

K štvrtému čítaniu (Iz 54, 5-14):

Boh veľmi dobre vie, čo potrebujeme. Na tomto svete niet utrpenia, ktoré by Boh nevidel, ani straty, ktorú by nám Boh nebol ochotný prinavrátiť stonásobne. Láska sa nám opäť prinavráti, spravodlivosť bude znova nastolená a pokoj je ceste k nám v každej minúte. A hoci sa občas vo svojej bolesti cítime opustení, buďme si istí, že Boh je vždy pri nás. Pamätajme: niet na tomto svete miesta, kde by sme sa mohli dostať a Boh by tam nebol.   

K piatemu čítaniu (Iz 55, 1-11):

Volanie ku krstu znie na východ i západ, na sever i juh. Tí, z nás, ktorí sme odpovedali na toto volanie dávno, obnovíme si dnes svoje sľuby. Tí, ktorí čakajú na živú vodu sa počas tejto noci v mnohých chrámoch chvejú v očakávaní. (Voda je tejto noci silným symbolom. No je zároveň aj pripomienkou záväzku. Pamätáme naň?)[2]

K šiestemu čítaniu (Bar 3, 9-15.32-4, 4):

Treba sa nám učiť od hviezd. Po celé roky sú verné svojmu behu v súlade so silami, ktoré ich stvorili. Nesnažia sa byť viac alebo menej hviezdami. Sú jednoducho poslušné úlohe, ktorá im bola určená na počiatku a svoje svetlo vyžarujú verne. Baruch nám básnicky hovorí, že slúžiť svojmu Pánovi to je pre hviezdy radosť. Ak by sme sa aj my naučili tejto jednoduchej radosti hviezd, stali by sme sa vlastníkmi úžasného tajomstva.

K siedmemu čítaniu (Ez 36, 16-28):

Vek nášho srdca sa nedá vždy určiť podľa počtu našich rokov. Dosť často sú naše srdcia zodraté viac, než naše telá, a to preto, lebo naša láska je často tvrdo skúšaná a veľa krát sa ocitáme v ťažkom sklamaní. No vždy sa nám ponúka to, čo sa nedá odmietnuť: ponúka sa nám šanca začať znova, so srdcom nezatvrdnutým trpkosťou alebo zradou. Ponúka sa nám teda vždy nové srdce, ktoré je ochotné znova milovať, nový duch slobodný od cynizmu. Jediné, čo nám treba vždy urobiť je: povedať svoje áno.  

K novozákonnému čítanie po Glórii (Rim 6, 3-11):

Sme mŕtvi hriechu. Už nemusíme platiť poplatky, ktoré si vyžaduje hriech: napríklad, aby sme ukázali, že na to máme; alebo aby sme porazili tých, ktorí sú od nás lepší; alebo aby sme vždy a vo všetkom boli jednotkou. Sme slobodní od pút hriechu a svoje talenty môžeme používať už iba na službu novému pánovi. Namiesto nepriateľov vidíme okolo seba iba priateľov. Namiesto lepších vidíme spoločenstvo. A kde sme videli smrť, je už len život.

K evanjeliu (Mt 28, 1-10):

Prečo hľadať živého medzi mŕtvymi? V túto noc sme hore, v tme, a čakáme na svetlo sveta, aby znovu zažiarilo v našom srdci. Vieme, že táto noc obsahuje dokonalý jas Boha, naplnenie prísľubu, radosť sveta! Čakáme pri hrobe, no zároveň si uvedomujeme, že stojíme vedľa stromu života. Smrť bola odhalená, dnes sa naplno vyfarbila. Boh nám ponúka podiel na večnom živote a nič už nemôže zastaviť príchod jeho kráľovstva, ani hriech, ani diabol, ani mocnosti pekla. Kristus vstal zmŕtvych! Aleluja!

Po evanjeliu je homília a po nej nasleduje tretia časť liturgie: bohoslužba krstu. Vo farských kostoloch sa dnes svätí krstný prameň a ak sú kandidáti, ktorí sa pripravovali na Rítus kresťanskej iniciácie dospelých týmto sa udeľuje krst.  

Posvätenie krstného prameňa prebieha nasledovne. Kňaz príde aj s asistenciu ku krstiteľnici. Po úvodnej výzve nasleduje spev litánií ku všetkým svätým a po nich modlitba posvätenia vody. Nasleduje obrad krstu dospelých (ak je). Po ňom si svoje krstné záväzky obnovia aj ostatní prítomní veriaci. Počas obnovy krstných sľubov majú všetci v rukách zapálené sviece. Po obnove krstných sľubov kňaz prechádza kostolom a všetkých kropí novoposvätenou krstnou vodou.

Liturgia krstu sa zakončí prednesením spoločných modlitieb veriacich. Po nej nasleduje štvrtá časť veľkonočnej vigílie, liturgia eucharistie, ktorá sa slávi obvyklým spôsobom.

Procesia (nie je povinná)

V našich krajoch je zvykom končiť veľkonočnú vigíliu slávnostnou procesiou so Sviatosťou oltárnou a sochou Zmŕtvychvstalého Krista. My tento zvyk zachovávame, avšak pre pokročilý čas mávame najkratšiu verziu, tzn. bez sprievodu mimo kostola (alebo okolo ohrady kostola). Kňaz sa prezlečie do pluviálu, vyloží monštranciu so Sviatosťou a po výzvach „Vstal som z mŕtvych“ a „Pokoj vám“ sa spieva pieseň vzkriesenia a pohne sa procesia so Sviatosťou oltárnou do zadu kostola. Keď sa vráti spieva sa jedna sloha piesne „Teba, Boha, chválime“, nasleduje incenz, hymnus pred požehnaním, požehnanie a mariánska antifóna „Raduj sa, nebies kráľovná“. Ňou sa Liturgia veľkonočnej vigílie zakončí.


[1] https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2019-03/velkonocne-trojdnie-ma-spojit-celu-farnost-pisu-biskupi-rimskej.html

[2] Tam, kde sa nekrstí, číta sa iba to, čo je v prvej zátvorke. Tam, kde sa krstí, sa číta iba text v druhej zátvorke.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najbližšie udalosti

Žiadne pripravované podujatia.