Rozhovor so správcom farnosti Milanom Bubákom SVD

Daliborko je plné farníkov dobre zakorenených vo viere

Milan Bubák SVD je od 1. júla 2013 správca Farnosti Povýšenia svätého Kríža. Vo svojich príhovoroch a zamysleniach sa snaží prepájať duchovný a psychologický rozmer.

Veľa ľudí vás pozná ako zakladateľa Univerzitného pastoračného centra (UPC). Ako ste sa dostali do Petržalky?

„Pred príchodom do našej farnosti som šesť rokov pôsobil v Ríme na generaláte Spoločnosti Božieho Slova. Keď som tam končil, prišiel za mnou provinciálny predstavený, že my verbisti budeme mať pravdepodobne na starosti túto farnosť. Spýtal sa ma, či by som nevzal funkciu správcu. A hoci som chvíľu aj váhal, nakoniec som súhlasil. V Petržalke som však bol už aj predtým, než som prišiel do Farnosti Povýšenia svätého Kríža. Mali sme tu už dávnejšie misijný dom.“

Prečo ste váhali?

„Človek sa rozbieha a nevie, čo by chcel. A správcom farnosti som nikdy predtým nebol. Mal som aj iné zámery, hoci ako rehoľník som bol otvorený možnostiam, ktoré navrhnú predstavení.“

Existuje akási rivalita medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska. Existuje niečo podobné aj medzi kňazmi?

„Neviem, či v tom profánnom zmysle sa to myslí tak, že Bratislava je niečo viac. Ak áno, v cirkvi je to potom skôr opačne. Dá sa povedať, že kňazi z iných častí Slovenska do Bratislavy veľmi nechcú ísť. Keď napríklad mladých kňazov z košickej diecézy volajú do bratislavskej arcidiecézy, mám dojem, že sa až tak netlačia (smiech). Ak by som sa ja mal rozhodnúť, nemenil by som. Prežil som v Bratislave väčšinu svojho života. Mám ju rád.“

Sú bratislavskí veriaci „tvrdým orieškom“ pre kňazov, keď sa boja ísť medzi nich?

„Neviem na to odpovedať, lebo presne netuším, akým „tvrdým orieškom“ sú veriaci pre kňazov inde. Pochádzam síce z dediny, ale ako kňaz som pôsobil v tomto prostredí len asi tri mesiace v Cíferi. Môžem však povedať, že mentalita mestských ľudí je iná, než tých v menších obciach. Aj postavenie farára je tam značne iné. Ja by som sa ale dedinského prostredia asi desil. Predsa som už len zvyknutý na mentalitu mestských ľudí. Aj v mojich príhovoroch.“

V čom je mestská mentalita zásadne iná oproti tej vidieckej?

„Možno aj vo vzdelanosti. Čím ale rozhodne nechcem povedať, že na dedinách sú ľudia hlúpejší. To si rozhodne nemyslím. Ide skôr o slovník, vetné konštrukcie, ktoré ako kňaz používam. V dedine si to žiada niečo iné. Aj pre založenie, ktoré tam ľudia majú. Mestskí ľudia sú navyše nielen náročnejší, ale aj kritickejší. Aj u Ježiša vidíme používanie mnohých podobenstiev v istom prostredí. Môže sa tak stať, že aj ľudia v mestách nemusia rozumieť niektorým príkladom prevzatým napríklad z dedinského prostredia.“

Vyžadujú mestskí veriaci od Vás ako kňaza viac?

„Možno niekedy aj menej. Na vidieku je kňaz viac vtiahnutý do života veriacich. Mestskí ľudia zase vyžadujú od neho viac v kazateľskej činnosti, katechézach či spovednej praxi. V meste aj na dedine to závisí aj od osoby samotného kňaza.“

Slávnosť Panny Márie Pomocnice

Čím je táto farnosť pre vás osobne?

„Pre mňa je to miesto, ktoré je plné farníkov dobre zakorenených vo viere. Farníkov, ktorí si svoju vieru vážia, prežívajú ju a považujú ju za svoju prioritu. Táto farnosť je navyše špecifická tým, že tu bola komunita, ktorá zanikla, keď stará Petržalka bola zbúraná a ľudia boli vyhnaní inde. Ostal len kostol. Vybudovali sa činžiaky, prišli noví ľudia. Nielen z Bratislavy, ale z celého Slovenska. Hľadali si svoju novú príslušnosť. Dnes sú títo ľudia už rodičia, možno aj starí rodičia. Po čase sa navyše vrátili aj niektorí z bývalých obyvateľov. Všetci sa už cítia ako súčasť tohto miesta. A možno je to aj vďaka nášmu kostolu, našej farnosti. Netreba ale zabúdať aj na ľudí, ktorých je tu väčšina. Sú to tí, ktorí si zatiaľ cestu do našej farnosti nikdy nenašli. To mi príde dosť smutné. Pre nás kňazov je to aj súčasť uvažovania, ako sa k nim priblížiť. A či vôbec máme právo sa snažiť k nim priblížiť. Niektorí by určite tvrdili, že ich máme nechať na pokoji. Mojím zámerom je vybudovať tu niečo, kde by boli všetci ľudia pozvaní.
Potom sú tu ľudia, ktorí sú síce praktizujúci veriaci, ale do nášho kostola nikdy neprídu. Chodia do iných kostolov, hlavne do tých v centre mesta.

No a potom je tu istá skupina veriacich, ktorá zase k nám naopak prichádza z iných farností. Možno aj preto, že som dlhé roky pôsobil v bratislavskom UPC. Mnohí študenti tu zostali bývať a dnes prichádzajú do nášho kostola aj s deťmi.“

Pôsobili ste nielen v Taliansku, ale aj v Spojených štátoch. Môžete porovnať tieto dva národy so Slovákmi?

„V USA som bol na štúdiách v 90. rokoch a vtedy mi americká cirkev pripadala dosť liberálna. Cítil som sa nepohodlne, bránil som sa tomu. Tam ma označovali za konzervatívca. Keď som sa vrátil na Slovensko, pre mnohých som bol zasa príliš liberálny (smiech). Nikdy som sa tak pritom necítil.“

S čím konkrétne ste sa nevedeli stotožniť?

„Napríklad sa mi nepáčilo, že hoci som bol kňaz, nikto ma nepustil k oltáru koncelebrovať. Mali tam zvyk, že dokonca ani miništrantov nepúšťali k oltáru. Nepáčilo sa mi ani to, keď nám dali tzv. inkluzívny breviár s inkluzívnym prekladom Sv. Písma. V ňom sa vyhýbali napríklad slovám ako On pre označenie Boha, aby sa vyhlo dojmu, že Boh je mužského rodu. Boha tam nikdy nenazývali Pán alebo Otec. Miesto Pán používali Sovereign, ktoré je využívané v angličtine pre mužský aj ženský rod. V podobenstve o márnotratnom synovi napríklad milosrdný Otec bol matka, starší brat márnotratného syna nebol brat, ale jeho sestra.

Určite bolo v USA aj niečo, čo vás inšpirovalo.

„Napríklad charitatívna činnosť. Každá farnosť mala vlastný program na podporu chudobných. A nebola to len hŕstka ľudí, ktorá sa v charite angažovala.

Na farskej púti vo Velehrade

Aké to bolo v Taliansku?

„Tam boli zasa farnosti dosť živé, ale zdalo sa mi, že aj dosť povrchné. Skôr mi to niekedy pripomínalo kabaret. Zatiaľ čo my si doprajeme chvíľku stíšenia pred sv. omšou, oni sa rozprávajú v kostole až do poslednej možnej chvíle. Tiež bolo zaujímavé, že na viaceré liturgické oslavy neprídu a dajú prednosť ľudovej zbožnosti. Na Veľký piatok bolo v kostole len pár ľudí, ale keď sa konal pohreb Pána Ježiša v meste, zrazu boli všetci nastúpení v rôznych rovnošatách. Boli to ale veľmi dobrí ľudia, ktorí tiež boli veľmi sociálne angažovaní.

Funguje na Slovensku charitatívna činnosť tak, ako by mala?

„Práve to je tá bolesť. Málo ľudí sa vie oddať nejakému projektu a byť dôslední. Potrebujeme tu veľmi veľa dotiahnuť. A to platí pre celé Slovensko.“

Je to tým, že sa stále spoliehame na to, že všetko zariadi štát?

„Možno je to históriou a možno sme k tomu jednoducho neboli dostatočne vedení. Rozvoj charitatívnej činnosti prišiel predovšetkým po druhom vatikánskom koncile, keď sme my boli pod útlakom a k nám niektoré veci neprišli. Neviem, kde je príčina. Často pritom nad tým rozmýšľam, lebo sa mi to zdá veľmi podstatné. Nielen pre to, aby nás uznávali aj tí, ktorí nemajú Cirkev veľmi v láske, ale aj preto, že je to vyústenie evanjelia.“

Naučili ste sa v zahraničí niečo, čo uplatňujete v práci doteraz?

„Najviac mi dali Spojené štáty. A to aj pre formu štúdia, ktorá je rozdielna od toho, čo máme v Európe. Pedagóg Paulo Freire porovnával v jednej svojej knihe dva systémy vzdelávania – tzv. banking systém a problem solving systém. Ten prvý popisuje učenie ako spôsob, kde sa akoby naplní nejaký kontajner či banka vedomosťami. V tomto systéme pedagóg stanoví informácie, ktoré sa majú dostať k študentom a ktoré radšej nie. Na skúškach tak prakticky musia zopakovať len to, čo im vyučujúci povedal. Pri problem solving systéme sa veľmi neprednáša. Sú to skôr praktické semináre, na ktorých profesor určí študentom, čo majú čítať. Ale v rámci tejto literatúry čítajú nielen veci, ktoré podporujú ich názor, ale aj knihy, ktoré ho vyvracajú. Potom o tom diskutujú, obhajujú svoj názor. Mne sa to veľmi páčilo. Mal som prístup nielen k tomu, čo vyznávam, ale aj k tomu, s čím nesúhlasím. Mám navyše rád text z Evanjelia podľa Matúša, kde sa o Mudrcoch hovorí: „A inou cestou sa vrátili do svojej krajiny“ (Mt 2, 12). Nerád chodím dvakrát po tej istej ceste. Vyhýbam sa tak tomu, aby som skĺzol k rutine.“

S mladými rodinami na farskej káve

V 90. rokoch ste pôsobili aj ako odborný asistent na Teologickej fakulte UK….

„Áno, bolo to tak proti mojej vôli (smiech). Vtedajší provinciál to tak určil, preto som niekoľko rokov učil misiológiu, ekumenizmus a pastorálnu psychológiu.“

Ktorým zo spomínaných dvoch systémov ste vyučovali?

„Je pravda, že som skôr prednášal. Ale snažil som sa to pomiešať.“

Na akej úrovni sú absolventi teologickej fakulty?

„Nechcem ich bližšie hodnotiť, ale zdá sa mi, že niektorí akoby nemali záujem o nové formy pastorácie. Nemyslím tým nejaké čudné novoty, ale tradíciu možno presadzovať aj novým spôsobom. Moja generácia nemala veľký prístup ku knihám, ale keď sme sa k nim dostali, mali pre nás cenu zlata. Dnes mám dojem, že niektorí kĺžu len po povrchu. A to je vidieť aj pri príprave kázne.“

Veriacim dnes nestačí, keď kňaz v kázni zhrnie len čítania z Písma.

„To si dokáže urobiť veriaci aj sám. Kňaz si musí uvedomiť, že má pred sebou kompetentných ľudí vo svojej profesii. A ľudia právom čakajú, že aj kňaz bude vo svojej profesii kompetentný.“

Sú namieste výčitky voči niektorým kňazom, že sú odtrhnutí od života bežných ľudí?

„Kňaz by mal určite poznať ľudí a priestor, v ktorom žije. A vedieť aj to, čo ich trápi, čo ich zaujíma.“

Máte svoj recept, aby ste sa neuzavreli vo vlastnej bubline?

„Treba sa zhovárať s ľuďmi. A to nielen pri spovedi, ale normálne sa s nimi porozprávať. My si napríklad sami upratujeme, perieme či nakupujeme, aby sme vedeli, čo koľko stojí. To nás chráni pred tou bublinou.“

Vy ste známy aj tým, že sa vo svojich kázňach nevyhýbate ani politike. Aké máte na to reakcie?

„Občas aj iné ako pozitívne. Ale nie je ich veľa. Keď totiž kňaz pôsobí už dlhšie, tak sa ustália aj veriaci, ktorí chodia na jeho omše. Sú tak akoby na jednej vlne. To je aj dôvod, prečo nemám veľmi rád, keď sa kňazi na jednej omši stále striedajú. Je to rešpekt k veriacim, aby vedeli, kto má konkrétnu svätú omšu, aby si mohli vybrať. Ale snažím sa niektoré veci aj nekomentovať. Treba si stanoviť limity, keďže kňaz sa prihovára ľuďom s rôznym politickým názorom.“

Pamätám si, ako ste v marci 2018, teda po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, hovorili o kupcoch s miliónom na stole.  Nemali ste obavy, že to budete musieť vysvetľovať?

Neviem, či to bolo v tej chvíli rozumné povedať. Ale bola to nedeľa, keď sa hovorilo o kupcoch, ktorých vyhnal Kristus z chrámu a ja som tým začal omšu. Pasovalo mi to tam. Odznelo to, čo som cítil.“

Nielen veriaci vás zaregistrovali nedávno pri spomienkovom zhromaždení, ktoré sa konalo rok po spomínanej vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Prečo ste prijali toto pozvanie?

„Najskôr som si nemyslel, že ja som ten vhodný človek. Začal som však uvažovať, prečo sa na mítingu vlastne aj nepomodliť.“

Pamätáte si na atmosféru, ktorá vládla počas vašej modlitby na pódiu?

„Pamätám si, že som mal dosť veľkú trému. Čakal som nejaké neslušné výkriky v štýle „čo tu chce ten farár“. Tie ale neprišli. Bolo tam hrobové ticho. A keď som skončil, ľudia začali tlieskať a bolo počuť bravó.“

Bol fakt, že ľudia na Námestí SNP takto na vašu modlitbu reagovali, náznak, že sa spoločnosť naozaj mení?

„Možno tie očakávania boli odo mňa aj nespravodlivé. Skupina ľudí, ktorá chodila na tieto protesty, nebola nejaká negatívna. Boli to slušní ľudia, ktorí chceli slušné Slovensko. Aj keď sa, samozrejme, všade môžu vyskytnúť aj iní ľudia. Potešilo ma, že to takto dopadlo.“

V rozhovore pre Katolícke noviny ste povedali, že by ste od vysokoškolákov očakávali väčší záujem o veci verejné. Máte dojem, že sa to nedeje?

„Mal som na mysli predovšetkým tých, ktorí chodili do UPC-éčka. Ale nie každý na to má, nie každého to baví. Témy, ktoré sú ale v súčasnosti na stole, by mali byť súčasťou záujmu vysokoškoláka. Aj v dávnej minulosti boli univerzity známe kritickými dišputami. Proti sebe išli takto aj dominikáni s františkánmi.“

Nie je to tým, že sme si odvykli počúvať aj opačný názor?

„No práve. To je veľká chyba a škoda. Očakávame, že každý s nami bude súhlasiť a keď to tak nie je, považujeme ho za nepriateľa. Ale to sa deje aj na zahraničných univerzitách, kde zakazujú prístup niektorým prednášajúcim. Univerzita by mala učiť študentov rozlišovať a vyberať si, čo je správne. Veď ako inak môžem vyjadriť svoj názor k niečomu, keď nepoznám to druhé?

Pomohli práve spomínané tragické udalosti, aby sa mladí ľudia opäť začali viac zaujímať o veci verejné?

„Ako ktorí, ale mnohí sa prebudili. Aj u nás vo farnosti sú mnohí, ktorí majú čo povedať k týmto veciam.“

Potrebuje spoločnosť takéto tragické udalosti, aby ju vytrhli z letargie?

„Bolo by dobré, keby sme ich nepotrebovali a vedeli rozlišovať ešte pred nimi. Ak sa ale takéto veci už stanú, je dobré, že podnietia takéto reakcie. Smrť týchto dvoch mladých ľudí tak nebola úplne zbytočná. Je to zároveň aspoň čiastočná útecha pre ich rodičov. Aj keď chápem, že je to veľmi slabá útecha, keď už ich nemôžu mať pri sebe.“

Nedávno sa konali simulované parlamentné voľby medzi stredoškolákmi. Vyhrala v nich ĽS-Naše Slovensko. Čím si to vysvetľujete?

„Poznám mladých ľudí aj z našej farnosti, ktorí tú stranu volili. Neviem, ako si to vysvetliť. Asi majú dosť tých, ktorí sú pri moci. Po vojnách sme si pritom sľubovali, že už nikdy viac. Tí, ktorí tragédiu bezprostredne zažili, sľub aj dodržali. Začali ale vymierať a vidíme, ako sa to v rôznych obmenách vracia. Dúfajme, že sa história nebude opakovať. Ale momentálne to vyzerá tak, ako to vyzerá. Musíme si dávať pozor, aby sme nedali hlas tým, ktorí nás povedú k nejakej katastrofe.“

Robí Cirkev dosť preto, aby sa tak nestalo?

„Mojou úlohou ako kňaza je učiť seba i ľudí rozlišovať. Každý človek by mal rozmýšľať, aký duch je za tým, čo sa deje, čo niekto robí. Bohužiaľ, nie vždy si každý dá túto námahu. A keď áno, tak nemusí použiť na rozlíšenie dobrého od zlého správne kritériá. Niekedy aj vieme, čo je dobré, ale nemáme odvahu za tým ísť.“

Čo by mal každý z nás urobiť preto, aby Cirkev mala dobrý smer?

„Žiť hlbšie svoju vieru. Od toho sa odvíjajú všetky ostatné princípy, ako napríklad žiť pravdu. Ale nemožno si predstavovať, že budeme žiť bez hriechu. Cirkev je spoločenstvo pútnikov. S púťou je to niekedy ako s tancom. Niekedy sa nám podarí urobiť krok vpred a dva dozadu, no inokedy to môže byť naopak. Aj pri hodnotení Cirkvi a nás všetkých preto treba zostať realistom.“

Zhováral sa Laco Bariak


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Najbližšie udalosti

Žiadne pripravované podujatia.