1.2 Podstata lásky

1. Ráz a podstata lásky
1.2 Podstata lásky
Štvrtok, 15. 10. 2015

„Lebo všetko, čo je, miluješ“ (Múd 11, 25)

S dobrým úmyslom si vymieňajú snúbenci zlaté prstene pri sobášnom oltári; veď láska je zlatom sveta. Lenže faktom je, že ani jeden kov nebol takým rôznorodým spôsobom falšovania napodobňovaný, ako práve zlato. Podobne je to aj so zlatom lásky. Najrozmanitejšie, najrôznejšie veci nosia toto veľké, sväté meno; láskou ich nazývajú blázni a mudrci, hriešnici alebo svätí. Ako lásku ich ospevujú verklikári po uliciach i chrámové organy v katedrálach. Predsa však, ktorá z nich je v skutočnosti tá láska, ktorú vo svete nazývame „najväčšou“ (1 Kor 13, 13)?

Zdá sa, že táto otázka je ťažká. No nie je tomu tak. Nepravú lásku rozoznáme od pravej a s Bohom spriaznenej lásky veľmi ľahko, podľa znaku, ktorý udrie do očí už na prvý pohľad. Nietzsche pripomína, že sa nemáme „trvale pridržiavať jednej osoby, i keby to bola tá najmilšia osoba na svete. Každá osoba je väzením i tiesňavou“. Filozof touto pripomienkou, aj keď to myslel po svojom, veľmi presne a správne vystihol podstatné jadro veci. Náklonnosť alebo priateľské zmýšľanie, ktoré sa upriamuje iba na jedného jediného človeka, alebo na dvoch či dvanástich, či na celý národ alebo na polovicu či celé ľudstvo, teda každá láska, ktorá neobopína zároveň nebo i zem, je iba niečo ľudského, príliš ľudského, a teda nie je to tá pravá, s Bohom spriaznená láska, taká, akú chce Boh. Pravá láska, nech prebýva v akomkoľvek malom či tesnom srdci človeka, nie je nikdy čímsi malým alebo tesným; pravá láska rozširuje ducha i srdce a obopína všetko, čo je tu, Boha i svet, hviezdy na nebi i červa na ceste, človeka i zviera, dobrých i zlých, priateľa i nepriateľa. To, čo hovorí Písmo o Božskom Srdci, mali by sme povedať aj o každom láskavom človekovi: „Lebo všetko, čo je, miluješ“.

Ako je však takáto láska možná? Ako je možná láska, ktorá nevyplňuje iba jediný kútik, lež všetky diaľavy sveta?

Každá pravá, život zohrievajúca láska obsahuje vždy aj istú dávku radosti z toho, čo milujeme; človek napríklad miluje priateľa, snúbenicu, matku, pretože sa teší z ich dobroty, alebo čnosti či krásy; milujeme kvety, zvieratá, obrazy, hudbu, pretože nám napĺňajú srdce radosťou a potešením. Keďže máme milovať všetko, naozaj všetko, má potom všetko a každé stvorenie na svete v sebe čosi také, že by nám to poskytovalo radosť, ak to milujeme? Má každý človek, i ten hlupák či hriešnik v sebe niečo takého, čo by si mohlo získať naše srdce?

Jedna známa báseň rozpráva o tom, ako staručká matka ozdobuje hrob tuláka a samovraha. Tu pristúpi k žene hrobár a udivene sa ženy pýta: „Vykonal ten človek azda i niečo dobrého?“ A dobrá starká odvetí: „Iba som si myslela, keď ste ho takto pochovali, že mal kedysi aj matku“. To znamená, že ktosi ho kedysi určite aj miloval. Niečo podobného, ba čosi ešte krajšieho možno zaiste povedať o každom človeku, o každej bytosti. O každom červe, o každom dieťati, o každom mudrcovi, o každom bláznovi, o každom hriešnikovi, ako aj o každom svätcovi možno povedať: Keby aj celkom nič dobrého v ňom nebolo, jednako má ešte Otca na nebesiach, ktorý ho miluje; má predsa svojho Boha a jeho lásku.

Jedna legenda hovorí, že Pán Ježiš išiel s apoštolmi po galilejskom kraji. Zrazu vedľa cesty zbadali mŕtveho psa. Apoštoli začali na psovi hľadať ohavnosti: aký je chlpatý, a škaredý, a už sa aj rozkladá. Ježiš však náhle vraj hovorí: „Pozrite, aké má pekné zuby.“ Veci nemilujeme preto, lebo ich nepoznáme. Alebo aj naopak, nepoznáme ich, lebo ich nemilujeme. Preto ak chceme a ľudí i celé Božie stvorenie milovať, musíme poznávať jeho krásu a hodnotu.

Každé stvorenie vyšlo z lásky Boha. Tá ho naďalej udržuje, chráni a opatruje. Najmä každý človek, nech je už akýkoľvek, je účastným nekonečnej lásky Božej. Každému človekovi podáva Boh kalich svojej krvi a svojej lásky: „Pite z neho všetci!“; nad každým sa vznáša holubica večnej lásky a zaznieva hlas: „Toto je moje milované dieťa!“ Ako lúče slnka všetko pozlacujú, zem a oblohu, oblaky a more, ale aj najchudobnejšie chatrče na pobreží mora a unaveného a prachom pokrytého pútnika na ceste, tak ožaruje lesk Božej lásky, spočívajúci na všetkých a všetkom, každé stvorenie a každú ľudskú bytosť. Myšlienka, že Boh má aj jeho rád, obklopuje v našich očiach každého človeka podivuhodnou, i keď iba vierou viditeľnou krásou, ktorá si musí získať naše srdce viacej než všetka ostatná krása. Svätý František sa chová s bratskou dobrotou nielen k štebotavej lastovičke a k nevinnému baránkovi, ale i k zúrivému vlkovi; veď i tento je Božím tvorom. A keď ľudia ako svätá Alžbeta a svätá Margita prichádzajú k lôžkam najodpudivejších, malomocenstvom postihnutých ľudí a bozkávajú ich hnisajúce rany, tak potom bola to – znova – láska Božia, ktorá v ich očiach všetku ľudskú ošklivosť zaodela do Božej nádhery.

Musíme všetko milovať preto, lebo aj Boh všetko miluje. A môžeme všetko milovať, lebo aj Boh všetko miluje. Iné, hlbšie zdôvodnené ozajstnej, všetko objímajúcej lásky ani nejestvuje. Každá čisto prirodzená láska, každá takzvaná filantropia je, ako ktosi raz povedal, oba herézou pravej lásky; každá láska, ktorá miluje ľudstvo iba kvôli nemu samému je iba ligotavým klamom, je iba pozlátkou. „V abstraktnej láske k ľudstvu“, hovorí znalec duší Dostojevský, „milujeme skoro vždy len sami seba“. A zasa iný znalec sŕdc píše: „Každá takzvaná láska k ľuďom, ak nekorení v silnej láske k Bohu, je preludom a sebaklamom. Alebo teda milujeme v tomto prípade iba tých lásky najhodnejších alebo tých, čo milujú aj nás, no sú stále až neuveriteľne rýchlo rozhodnutí lásku zredukovať, alebo sa jej celkom zrieknuť, len čo predpoklady ich lásky skončia alebo sa oslabia. Alebo takáto ľudská láska je iba iným, trocha krajším slovom pre v skutočnosti dosť chladnú, praobyčajnú blahovôľu, vlastne skôr je to len akési neútočné správanie sa jedného človeka voči inému, aké majú dokonca i  šelmy voči svojmu okoliu, keď sú nasýtené. Pri takejto láske k ľuďom môžu ročne hynúť milióny ľudí duchovným alebo telesným hladom bez toho, aby sa nad tým táto láska trápila alebo si uložila čo aspoň nejaké strádanie“, aby hladným pomohla (Hilty, Pre prebdené noci).

Základom a podstatou pravej lásky je náboženstvo, viera v Boha a láska k nemu. A pretože máme tak málo náboženstva; opravdivého, hlboko vrúcneho náboženstva, máme preto aj tak málo pravej, hlboko vrúcnej lásky. Na svet hľadíme iba hlúpymi telesnými očami a nie očami viery a to je dôvod, prečo naše srdce zostáva dosť často také studené a bez lásky. Denne by sme si mali preto opakovať pri raňajšej modlitbe ako podstatnú myšlienku našej viery a ako hlavnú pohnútku našej lásky toto krásne vyznanie: Ó, Bože, verím, že „všetko, čo je, miluješ, nič nemáš v nenávisti z toho, čo si učinil“ (Múd 11,25)

1. Uvažuješ často, alebo aspoň občas o láske Boha voči nám ľuďom, i celému stvoreniu? Čo hovoríš na myšlienku, že láska nie je taktika, ale vlastnosť, ktorú buď máš (a vtedy ju zameriavaš voči všetkým) alebo nemáš (a vtedy nemiluješ opravdivo nikoho)?

2. Je ti prijateľná myšlienka, že naozajstná láska nie je možná tam, kde nie je náboženstvo a viera?

3. Túžiš stať a stávať sa človekom skutočnej lásky, alebo ti tento ideál nie je príťažlivý. Aké máš dôvody pre jedno i pre druhé?

Pripravil: Milan Bubák, SVD

Vytlačiť E-mail

1.1 Hodnosť lásky

1. Ráz a podstata lásky
1.1. Hodnosť lásky


Štvrtok, 1. 10. 2015

„Najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,13)

My ľudia sa podobáme zástupu zlatokopov, ktorí s túžobným srdcom kdesi na poliach Aljašky či Južnej Afriky hľadajú a kopú. A hľa, tu jeden z nich nájde malé, drobné zrniečko zlata, malý, drobný kúsok šťastia; a tam zasa iný, tiež nájde zrnko, no podobne malé a chatrné; no tu jeden – zaiste musí byť dieťaťom šťasteny – nájde najväčšie zo všetkých a teraz je bohatý a šťastný a každý mu to závidí. Čo je to to najväčšie, čo možno nájsť na zemi? Svätý apoštol Pavol vo svojej veľpiesni o láske v liste Korinťanom hovorí, že „najväčšia z nich je láska“.

Avšak predsa, nie vždy sa takto hovorilo. Láska je stará ako samo ľudstvo a patrila k nádherám raja. Človek bol ale z raja vyhnaný a mnoho vecí, ktoré patrili k raju, nadobro stratil. Lásku však celkom nestratil. Láska ani mimo brán raja celkom nikdy nevyhynula, a to dokonca ani medzi najdivšími národmi dejín. Bola tam len scvrknutá, zoslabená, obmedzená iba na úzky okruh prirodzených záujmov človeka. Žila napríklad už len ako láska manželská či láska detí, ako láska priateľovpríbuzných, ako súcit, či ako prirodzená dobrota srdca.

Čo však vyhynulo celkom, to bolo to pravé poznanie hodnoty, ceny a hodnosti lásky. Boli takí, ktorí ňou dokonca opovrhovali ako zbabelou slabosťou. Taký Vergílius, napríklad, hoci bol veľkým básnikom, na jednom krásnom mieste, kde opisuje mier a pokoj mudrca, vypočítava medzi svojimi prednosťami i tú, že nikdy necíti zľutovanie s človekom, čo trpí núdzu. Iní zasa síce spoznali šľachetnosť lásky, ale jednako nie jej priam kráľovskú hodnosť. Väčšmi si cenili iné veci, ako múdrosť, spravodlivosť, odvahu, udatnosť, alebo zbožnosť či pravovernosť.

A ani v Starom zákone nebola ešte odhalená celá vznešenosť lásky. No potom prišiel čas, plnosť časov: Svätá noc... Zelený štvrtok... Veľký piatok... celé to mohutné zjavenie sa Boha tak v Slove, ako aj v činoch Nového zákona. A tu sa zjavila krása a vznešenosť lásky a jej majestátna exkluzivita a  celý jej svätý, nebeský primát sa znova obnovil.

Istý znalec zákona pristúpi k Ježišovi a pýta sa ho: Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 36-40).

A potom, najlepší učeníci Ježišovi po celé stáročia šírili a šíria tento chválospev na lásku, ktorý Majster vtedy zaspieval. Peter napomína prvých kresťanov: „Nadovšetko sa však vrúcne navzájom milujte!“ (1 Pt 4, 8). Legendárny staručký Ján, ktorý už nemohol hovoriť pre slabosť svojej staroby, opakoval stále prosbu: „Deti moje, milujte sa navzájom!“ A Jakub nazýva toto prikázanie lásky k blížnemu „kráľovský zákon“ Písma. Hovorí: „Ak však uskutočňujete kráľovský zákon podľa Písma: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“, dobre robíte.“ (Jak 2, 8).

I Pavol, plný Ducha Kristovho, zaprisaháva svojich: „Nadovšetko však majte lásku!“ (Kol 3, 14) a potom píše tú svoju krásnu 13. kapitolu v Prvom liste Korinťanom, ktorá sa končí slovami: „...viera, nádej, láska, všetky tri, no najväčšia z nich je láska!“

Ešte po tisícoch rokov počujeme zaznievať tento chválospev. Majster Eckhart káže: „Keby si bol vo vytržení ako svätý Pavol a vedel by si o jednom chorľavom človekovi, ktorý by požadoval od teba trochu polievočky, mal by si uznať, že je lepšie, ak sa z lásky zriekneš vytrženia a ešte s väčšou láskou poslúžiš tomu úbožiakovi“.

Známy je tiež rozhovor sv. Františka z Assisi s bratom Leom na ich ceste z Perugie do Santa Maria degli Angeli, v ktorom František znova a znova vyvoláva: „Keby naši bratia dali slepým zrak ... to nie je dokonalá radosť... A keby obrátili všetkých neveriacich ... keby vedeli hovoriť rečou anjelov a poznali chod hviezd a silu bylín ... napíš, že v tom nespočíva dokonalá radosť“. A keď sa konečne brat Leo vybičovaný nedočkavosťou pýta: „Otče, pre Boha ťa prosím, povedz mi teda, v čom spočíva dokonalá radosť!“, tu František odvetí: „Keby nás vrátnik v Santa Maria privítal s príkorím a tvrdosťou a to všetko by sme prijali s veselosťou a láskou, potom brat Leo, ovečka božia, napíš, že v tom spočíva dokonalá radosť!“

A aj keby neboli Pán a jeho služobníci týmto a podobnými slovami výslovne hlásali kráľovský primát lásky, predsa by sme i sami svojím vlastným uvažovaním museli akosi spoznať, že láska je to najväčšie a najlepšie, že je kráľovnou medzi všetkými čnosťami. Môže sa ňou snáď porovnávať miernosť čo do šľachetnosti a krásy? Miernosť nie je nič iné, než príkaz sebazáchovy; láska sa však stará o blaho blížneho. Alebo vysoká, vzácna spravodlivosť? Nie, spravodlivosť drží v rukách váhy, no láska nepotrebuje nijaké váhy; spravodlivosť hovorí iba: daj každému, čo je jeho; láska však hovorí: daj každému, čo je tvoje! Alebo utrpením ožiarená odvaha? Je pravda, odvaha je niečo veľkého, pretože tak mnoho znesie; ale aj „láska všetko znáša“ (1 Kor 13, 7), všetko pretrpí a hľa, okrem toho ešte i koná všetko, je činná, podnikavá a tvorivá. Alebo môže sa jej rovnať vari múdrosť; tá, ktorá oplýva duchaplnosťou a bystrosťou, je bohatá na vedomosti, s hlbokými očami a vysokým čelom? Určite nie, veď blažený sa môže stať i človek, ktorý toho mnoho nevie ani o prírode, ani o spôsoboch či diplomacii ľudského života, ba dokonca ani o tajomstvách Božích; hlupák, ktorý je chudobný na vedu a rozumnosť sa blaženým stať môže, no nemôže sa ním stať človek, ktorý je chudobný na lásku. Veda a rozumnosť je vedomá - často až príliš sebavedomá – múdrosť myšlienok, láska je však nevedomá múdrosť celého človeka.

No láska nie je len väčšia, ako všetky prirodzené čnosti človeka, ale nemôže sa k nej prirovnať ani nijaká nadprirodzená čnosť. Láska je väčšia ako viera. Viera – to je nebeská, Božská čnosť, ktorou človek napĺňa svoju dušu všetkými večnými pravdami, všetkými veľkými záhadami a nepochopiteľnými vecami Božími. Lež väčšia ako viera je len predsa láska. Aj láska „verí všetko“ (1 Kor 13, 7); obsahuje vieru v Boha Otca, v Boha Vykupiteľa, v Boha Posvätiteľa všetkých ľudí; lež ona znamená omnoho viac. Vyrástla z viery, vieru však prerástla. A tiež je väčšia než nádej. Veď ona obsahuje i nádej, ona „všetko dúfa“ (1 Kor 13, 7) od Boha i od ľudí. No neobmedzuje sa iba na holé dúfanie, ona chce v tejto nádeji konať a pomáhať. „Viera, nádej a láska, všetky tri, ale najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13,13).

Ale načo ešte dlhšie porovnávať a rozvažovať? Nám vlastne stačí pouvažovať iba o jednom: Akože znie základná myšlienka kresťanstva vo svojom najkratšom vyjadrení troch slovách? „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Kresťanstvo a všetky jeho pôvodné skutočnosti, vtelenie ako aj smrť Boha na kríži nám jasne ukázali, že ľudská reč nemá slova, ktoré by nám lepšie priblížilo nesmierne Božie bytie, než toto vľúdne, dôverné a dávne slovíčko, ktorým je „láska“. Spomedzi našich úbohých nedostatočných slov je toto slovo stále ešte najlepším vyjadrením najvnútornejšieho, tajomného bytia a života Božieho. Boh, ktorý sa nám zjavil v Ježišovom živote, nie je v prvom rade múdrosť, ani spravodlivosť, ani večnosť, ani všemohúcnosť; on je v prvom rade láska ... láska, čo sa stará o vrabca, čo zaodieva ľalie a dáva sa ukrižovať za ľudí, láska, čo vytvára, udržuje a blaží kvety a obopína nebo i zem. Ak sa však láska prejavuje ako taká, ktorá je čo najužšie a najhlbšie spojená so samým Bohom, či by potom nemala byť najväčšou, najvýsostnejšou, najkrajšiu a najcennejšou vecou na svete? Nech sú ostatné veci čo ako veľké a skvostné, čo ako veľkolepé a sväté, najväčšou z nich je a navždy zostane tá, ktorá je najbližšou príbuznou Boha – láska.

1. Čo sa v tebe vynára, keď počuješ slovo láska? Toto slovo sa dnes vyprázdňuje z pôvodného významu.

2. Súhlasíš, že láska je najväčšia čnosť pod slnkom? Že je základom kresťanstva a najpodstatnejším stavebným materiálom každého vzťahu?

3. Si človekom lásky? Čo očakávaš od týchto úvah o láske?

Pripravil: Milan Bubák, SVD

Zoznam tém na tento školský rok, 2015/2016: Ráz a podstata lásky 1. Hodnosť lásky; 2. Podstata lásky – 15.10.; 3. Ráz a stupeň lásky – 22.10.; 4. Myšlienky lásky – 29.10.; 5. Slová lásky – 3.11.; 6. Skutky lásky – 12.11.; 7. Príležitosti lásky – 15.11.; 8. Láska bez lásky – 26.11.; Nepriatelia lásky: 9. Sebectvo – 5.12.; 10. Chamtivosť – 12.12.; 11. Hnev – 19.12.; 12. Pomstychtivosť – 14.1.2016; 13. Nevraživosť – 21.1.; 14. Odpor – 28.1.; 15. Nenávisť – 4.2.; 16. Závisť – 11.2.; 17. Škodoradosť – 18.2.; 18. Zlomyseľnosť – 3.3.; 19. Pýcha – 10.3.; 20. Lenivosť – 17.3.; 21. Obžerstvo – 31.3.; 22. Zmyselnosť – 7.4.; Cesty lásky: 23. Túžba po láske – 14.4.; 24. Výchova – 21.4.; 25. Vlohy – 28.4.; 26. Náboženstvo lásky – 13.5.; 27. Božia milosť – 19.5.

Vytlačiť E-mail

2.1. Sebectvo

2. Nepriatelia lásky:
9. Sebectvo (2.1.)

Štvrtok, 3. 12. 2015

„Kto miluje svoj život, stratí ho.“ (Jn 12, 25)

Láska je skrytá princezná v paláci ľudskej duše, urodzené Božie dieťa, ktoré by malo v tomto paláci vládnuť srdcom. Láska by mala byť paňou, a jedinou a plnoprávnou vládkyňou ľudského srdca i ľudskej duše. No, žiaľ, príliš často hrá v srdci človeka iba úlohu popolušky. Všelijaké nevlastné sestrynevlastní bratia jej toto jej prominentné miesto upierajú a dožičia jej sotva čo len malý chudobný kútik, kdesi na konci paláca. Ba nie je zriedkavosťou ani to, že sa lásku hrubo a bezohľadne pokúšajú – často s plným úspechom – úplne z ľudského srdca vypudiť.

A takýchto nepriateľov a odporcov lásky nie je práve málo. Vodcom týchto nepriateľov, prvým a posledným, najmocnejším a najtvrdošijnejším protivníkom lásky je sebectvo. Pred ním veľmi radikálne vystríha Kristus neobyčajným slovom: „Kto miluje svoj život, stratí ho“ Kto je to? Koho má Kristus na mysli, keď hovorí takto prísne? Je to ten, čo miluje seba? Nie, Boh nevystríha pred prostou, skutočnou, neznetvorenou láskou k sebe samému. Sebaláska, alebo presnejšie láska k sebe, je dôležitá pre správny rast a rozvoj človeka samotného i pre jeho správne vzťahy. Ako sme si už povedali v jednej z našich predchádzajúcich úvah, sám Boh nám dal tento rys do nášho srdca, aby nám bol akoby závažím na hodinovom stroji celej našej ľudskosti. Toto závažie má plniť dôležitú úlohu: musí nám pomáhať prekonávať mnohé mŕtve body nášho života a bolo by osudným zásahom do Božieho diela, ktorý by ihneď priviedol všetko do nečinnosti a chaosu, keby sme chceli sebalásku vylúčiť z ľudského života. Náboženstvo to naozaj nechce; ba práve naopak, ešte chce a aj môže závažie sebalásky ešte viac zosilniť. Náboženstvo nám – ako nikto iný – rozpráva hlboké a krásne veci, keď nám rozpráva o našom vlastnom „ja“. Rozpráva nám o nekonečnej cene a božskej kráse našej duše a zároveň vie uvádzať mnoho podivuhodného o vznešenosti a poslaní „brata tela“. Nikto nebude milovať seba samého vrúcnejšie a rozumnejšie ako kresťan, ktorý jasne a silne prežíva svoju vieru. Bude na seba myslieť vrelo a činorodo, bude sa o seba starať a to vo veľkom štýle.

No správny inštinkt sebalásky – ktorý je v padlom človekovi podobou alebo skôr zlozvykom všetkých inštinktov –často odmieta držať sa v medziach úlohy, ktorú mu pridelil Stvoriteľ. Začína sa z vonkoncom usilovného a tvorivého sluhu povyšovať na zvrchovaného vládcu. Dobrá a pôvodne vznešená sebaláska – ak sa na to nedohliadne – sa začne stávať sebectvom, ktoré bude zabúdať na správne poradie hodnôt a všetky záujmy Boha a blížneho začne klásť za vlastné túžby a pohodlie, až napokon bude vo všetkom hľadať viac a viac iba jedno: seba. Skutočná a správna sebaláska sa teší, keď môže byť jedným z koliesok vo veľkom svetovom a vesmírnom súkolí bytia. Vesmír sa točí, hýbe a správne funguje a to aj jeho zásluhou. A ona má z toho radosť. Sebectvo sa však cíti vedome či nevedome stredom vesmíru, okolo ktorého sa musí všetko krútiť. Skutočná a pravá sebaláska sa teší, že môže prináležať k dvoranstvu večného Majestátu. Sebectvo sa však posadí na kráľovský trón a je nespokojné, ak mu všetko, i Boh sám, nie je ochotné slúžiť. To slovo moderného proroka starého egoizmu môže znieť neslýchane a predsa ho mnohí majú napísané na čele a preložené do reči ich života, úsilia a správania: „Nič nie je viac, ako ja!“

„Kto miluje svoj život...“ Patríme sem aj my? Neodpovedzme prirýchlo na túto otázku: „Nie, ja nie som taký!“ Jeden dôvtipný Francúz raz povedal: „Zištnosť rozpráva všetkými [krásnymi] rečami a hrá každú úlohu nezištnosti.“ Zištnosť sa môže ukrývať pod všetkým možným. Poväčšine ani neprichádza veľmi hlasným krokom, teda tak, aby ju počuli naše vlastné uši a nie je ani taká nehanblivá a bezohľadná, aby ju mohli spozorovať slabé oči nášho sebapoznania. Väčšinou je jemná, často mlčanlivá a zahalená, takže ju spozná a zacíti iba náš sused. Či sme sebeckí, mali by sme sa opýtať predovšetkým nášho okolia. Ono nám môže a musí povedať, či sme bezohľadní, nároční, neústupní, ctibažní. A ak na našu otázku prisvedčí, čo potom? Čo, ak naozaj zistíme, že sme sebci? Čo sa stane? Náš smer – ak niečo nezmeníme – je jasný. Kristus vraví: „Kto miluje svoj život stratí ho.“ Najsamprv stratíme to najlepšie, čo máme; to, čo je v nás príbuzné Bohu, lásku... Nie je možné, aby bol deň a noc pod jednou oblohou; alebo musí deň zatlačiť noc, alebo noc musí premôcť deň. A tak nie je ani možné, aby pravá láska prebývala v duši s egoizmom; alebo musí láska pomôcť, spútať a vyhnať egoizmus, alebo egoizmus premôže a vytlačí lásku. A ostane nám nanajvýš tak ešte meno lásky a smutný sebaklam. Ešte nezostarol ani jeden sebecký človek, aby nestratil všetku lásku, darovanú mu prírodou a milosťou!

S láskou sa však stráca vždy i množstvo ostatných dobrých vecí. S láskou mizne pokoj, ten vonkajší pokoj – veď kto má rád sebeckého človeka? S kým nemá taký človek škriepky a malicherné žiarlenia? A s láskou sa vysťahúva zo srdca, do ktorého vtiahla sebeckosť, aj pokoj vnútorný, ktorý ako nebeský chládok napĺňa láskavé, nesebecké srdce. Sebecký človek nenachádza pokoj; stále musí po čomsi bažiť, stále čosi vybojovávať, stále obraňovať, stále strážiť, stále upodozrievať, stále porovnávať, stále sa strachovať, stále pochybovať. Nikdy nie je pokojný, nikdy istý, nie je si istý ani sám sebou. Sebeckému človekovi nezostáva teda veľa – ale i to málo, čo mu ešte zdanlivo zostáva, stratil – už mu to viac nepatrí. Stal sa naskrze otrokom, otrokom skazeného pudu. Ako je láska ušľachtilou formou vnútornej slobody, tak je sebectvo ako každá náruživosť – a ono je „náruživosťou náruživostí“ a „praobrazom všetkých náruživostí“ – otroctvom! Ak človek musí nasledovať vo všetkom jeho pokyn – pokyn svojho sebectva –, je to vždy smutný pohľad. Človek so svojimi schopnosťami a darmi, so svojím jasným rozumom, so svojou slobodnou vôľou, so silami svojej mysle – už nepatrí viac sebe, ale je pod mocným tlakom toho sebeckého pudu, ktorému sú podriadené aj nerozumné zvieratá. Naozaj, „kto miluje svoj život stratí ho!“

Básnik Hebbel sa ponosuje v jednej zo svojich básní z mladosti na súženie, že musí milovať sám seba. No stačí, keď sa iba ponosujeme? Nie, lebo iba ten vojde do nebeského kráľovstva nesebeckosti, kto používa násilie (všimni si slová Ježišove: „Od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú“ Mt 11,12). Keď sebectvo začalo už sputnávať svojimi otrockými putami našu lásku, naše lepšie „ja“, musíme sa násilím snažiť uvoľniť a roztrhať tieto putá, nech by to bolo ako bolestivé. Každý deň si musíme aspoň raz spôsobiť nejakú bolesť, aby sme iným urobili niečo dobrého – každý deň musíme uvoľňovať putá sebectva, aby sa oslobodila slobodná dcéra Božia - láska.

Príkladom nám je nielen Ježiš, ale aj veľký zástup jeho pravých nasledovníkov. Ježiš sa vyjadril: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu (Jn 12,24). Veľkú úrodu!: okolo nás i v nás. Sebazápor, zomieranie sebe a svojmu sebectvu je najistejšou formou k zisku. Biblista Dunn to naznačil, keď hovoril – analyzujúc Lukášovo evanjelium ako celok, ktoré podľa neho je evanjeliom Ježišovej púte – o dvoch fázach Ježišovho života: o galilejskej a jeruzalemskej. V Galilei sa Ježiš ako pšeničné zrno sformoval. Keď už bol sformovaný odišiel do Jeruzalema, kde sa nechal zasadiť do zeme a tak dal zrod novému životu. Toto je model pre každého jeho nasledovníka. Najprv sa treba sformovať a potom obetovať. Ak sa neobetujeme, ostaneme sami: jaloví, neplodní, bez skutkov, a vlastne stratení a odcudzení nielen iným, ale aj sebe samým.

Každý deň nám prináša príležitosť aj na formovanie seba (zrna) aj na obetovanie seba (zasadenie zrna). Začnem už dnes?

1. Pozri sa do paláca svojej vlastnej duše. Aké sú tam pomery? Akých tam máš obyvateľov? Kto tam vládne? Kto s kým bojuje o moc? Nie sú tam intrigy? A čo láska: kde je tá v tom tvojom vnútornom paláci? Nie je potieraná? Ona by mala vládnuť. Vládne?

2. Povedali sme si, že správna sebaláska je pre nás nevyhnutná, lebo nás udržuje v chode ako závažie hodiny. Máš správnu sebalásku? Kde vidíš hranice medzi sebaláskou a sebectvom? Čo robíš pre to, aby tvoja sebaláska vzrastala, no aby sa tvoj egoizmus umenšoval? Nemáš v tom – čo je sebaláska a čo sebectvo – zmätok?

3. Máš také vzťahy, ktoré by ti dokázali úprimne povedať, ako si na tom v zmysle sebectva? Také vzťahy sú vzácnosťou. Niektorí nám jedovato (a zo žiarlivosti, závisti) dajú najavo veci, ktoré možno ani nemusia jestvovať. Na druhej strane sú aj takí, ktorí nás zahŕňajú iba komplimentmi. Ako nájdeš tých, ktorí ti naozaj povedia pravdu? A naopak, dokážeš ty poslúžiť ľuďom v tomto ohľade? Ako to robíš? Je to prijímané?

4. Zaiste poznáš ľudí zo svojho okolia, ktorí sú jasnými egoistami? Ako vieš, že sú egoistami, podľa čoho ich tak posudzuješ? Aký je ich profil? Čo zo seba sálajú? Čo získavajú, čo strácajú? Majú vzťahy? Ako by si im mohol pomôcť?

5. Čo konkrétne urobíš, aby si každý deň zasadil do zeme pšeničné zrno? Napríklad by si mohol nepovedať niečo nemilé, čo máš na jazyku, alebo by si mohol niekomu obetovať svoj čas a pomôcť mu, alebo by si sa mohol priblížiť k nesmelému človeku...? Je dôležité myslieť a konať konkrétne.

Pripravil : Milan Bubák, SVD

Vytlačiť E-mail

2.2. Chamtivosť

2. Nepriatelia lásky:
10. Chamtivosť (2.2.)

Štvrtok, 10. 12. 2015

„Chráňte sa všetkej chamtivosti...“ (Lk 12, 15)

Nepriateľ lásky, ktorým sa budeme zaoberať teraz – chamtivosť – je jedným zo siedmych hlavných hriechov. Budeme tu používať slovo chamtivosť lebo to je asi lepšie, ako slovo lakomstvo, ktoré je v zozname siedmych hlavných hriechov. Jednak preto, že aj Ježiš na citovanom mieste u Lukáša používa presne toto slovo. A tiež preto, že slovo lakomstvo je skôr statické: nedám!, kým chamtivosť je viac dynamická: túžim (nezriadene) po veciach a idem za nimi! A postupne prestanem hľadieť na prostriedky, ktoré k tomu používam.

Chamtivosť, – ktorej definícia je: nezriadená láska k peniazom a hmotným statkom – je neresť mazanejšia, než by sme si to na prvý pohľad mohli myslieť. Človeka deformuje viac, než čokoľvek iné. A to až tak, že Pavol v Prvom liste Timotejovi hovorí: „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (6,10).

Čo za zlo chamtivosť prináša? Ide v podstate o popletenie hodnôt. Človek, ktorý sa dostane do pasce chamtivosti sa postupne dostane na úroveň, kedy veci, ktoré v skutočnosti nemajú hodnotu začne stavať vysoko a veci, ktoré hodnotu majú zasa klásť dole. Alebo čo je ešte horšie: veci, ktoré majú skutočnú hodnotu začne zamieňať za veci, ktoré sú v skutočnosti bez hodnoty. Pekne to popisuje Salomon Schimmel, ktorý hovorí o istom 8-ročnom chlapcovi, ktorý chce zistiť ako ho otec miluje. Preto sa ho raz spýta: „Otec, keby ti niekto ponúkol milión dolárov, aby si mu ma predal na adopciu, urobil by si to?“ „To nie“, hovorí otec, „milión dolárov je málo za teba!“ Chlapec sa rozplakal. „A čo tak za 10 miliónov?“ pýta sa. Ani za desať miliónov by som ťa nepredal iným rodičom?“ Chlapec je zdesený. Svojho otca však nepochopil. Myslel si, že otec chce na ňom zarobiť čo najviac. Preto otec, vidiac, že chlapec sa trápi mu hovorí: „Nepredal by som ťa za žiadne peniaze na svete. Moja láska k tebe je dôležitejšia, než peniaze a než čokoľvek, čo sa za peniaze dá kúpiť.“ No sú ľudia, ktorí by to urobili. Poznáme ľudí – hoci len z tlače –, ktorí svoje dieťa predali za cenu omnoho nižšiu než milión dolárov.

Kresťanský etik J. Philip Wogaman hovorí, že veci sa delia na dve skupiny: na tie ktoré majú hodnotu samé v sebe a na tie, ktoré samé v sebe hodnotu nemajú, ale majú hodnotu inštrumentálnu (nástrojovú); to znamená, sú prostriedkom k získaniu vecí, ktoré majú hodnotu samé v sebe. Napríklad hodnotu má človek; samozrejme každý človek, no najviac človek, ktorý nám je nejakým spôsobom blízky: manželka, dieťa, rodič, priateľ. Hodnotu má teda vzťah, láska, priateľstvo. Hodnotu má aj šťastie, krása či hlboké zážitky, ktoré nás vedú k objavovaniu Boha, seba, iných, prírody. Múdremu človeku je toto akosi prirodzene jasné. Preto veci, ktoré majú iba inštrumentálnu hodnotu, používa ako nástroj na získanie vecí, ktoré majú hodnotu samé v sebe. Napríklad peniaze použije na to, aby kúpil dar a urobil tak radosť inému človeku. Alebo dá peniaze za dovolenku so svojou rodinou a tam vníma krásy prírody, kultivuje si životodarné vzťahy so svojimi najbližšími a obohacuje si svoju dušu. Človek hlúpy, alebo chamtivý (Ježiš v evanjeliu chamtivca nazval hlupákom) to robí naopak. Veci, ktoré majú hodnotu samé v sebe vymieňa za veci ktoré majú hodnotu len nástrojovú. Je schopný darovať veci dôležité za veci nedôležité. Obetovať vzťah, priateľstvo, dušu, domov za veci, ktoré majú pochybnú hodnotu už od svojho počiatku.

Uvediem tri príklady z klasickej literatúry. Prvý zo Starého zákona, druhý zo svetskej literatúry a tretí z gréckej mytológie. V Prvej knihe Kráľov (21,1-29) je príbeh o Nabotovi, Achabovi a Jezabele. Nabot bol istý muž, ktorý mal vinicu v susedstve paláca kráľa Achaba. Jesabel bola Achabova manželka. Achab po Nabotovej vinici zatúžil. Ponúkol mu teda istú sumu peňazí, aby mu ju predal. Nabot odmietol, pretože vinica mala pre neho cenu, ktorú nemohli vyvážiť žiadne peniaze. Bolo to dedičstvo po otcovi. Bol tam teda vzťah a pamäť. Achab nemohol zaspať. Jeho chamtivosť ho nahlodávala. Žena Jezábel sa z neho začala vysmievať, že čo je to za kráľa, keď si nevie poradiť z jedným Nabotom. Prisľúbila mu, že ona to zariadi. Najala si dvoch mužov, ktorí falošne svedčili proti Nabotovi. Nabota odsúdili a popravili. Vtedy s radosťou Jezabel zvestovala Achabovi, že vinica je jeho, aby šiel a prevzal si ju.

Príbeh je veľmi poučný. Hovorí nám o tom, že ľudia sa nezastavia pred ničím, dokonca ani pred vraždou, keď nezriadene zatúžia po nejakej veci. Spomeňte si na mnohé mafiánske vraždy, ktoré ľudia vykonali kvôli túžbe po zisku. Vec, ktorá má hodnotu sama v sebe sa vymení za vec, ktorá má hodnotu iba nástrojovú. Život človeka je vymenený za vlastníctvo veci. Nie vždy to musí vyzerať takto lapidárne. Spomeňme si na potraty. Tie majú tú istú podstatu.

V druhom rade nám príbeh hovorí o tom, že človek, ktorý pôvodne nemusel prežívať nezriadenú túžbu, ak nemá spôsob na hodnotenie svojho správania, môže sa to postupne rozvinúť do obludných rozmerov. Človek sa môže zamotať tak, že už nebude vidieť cestu späť a on len bude hromadiť zlo na zlo. Spomeňme si na obludnosť skutkov mnohých chamtivcov; mnohé nechápali ani oni sami, ako ich boli schopní. Chamtivosť spôsobuje v človeku hrubnutie svedomia. A svedomie je vec, ktorá tiež má väčšiu hodnotu, ako hmota. Svedomie má hodnotu samé v sebe.

Ďalej je tu sklon prehadzovať zodpovednosť za svoje skutky na iných, prípadne iných si kupovať na špinavú robotu. V prípade Achaba to bola Jezabel, ktorá veci zariadila, a sudcovia, ktorí urobili „monštrumproces“ a tak – zrejme nie za darmo, z chamtivosti – urobili pre kráľa špinavú robotu. Achab – ako kráľ – ostal čistý. Koľko vznešených, vážených ľudí má maslo na hlave. Oni majú ruky čisté. Iní to urobili, nie oni. Ide tu o zneužívanie iných pre svoje účely. A zaviazanie si iných. Ľudia sa takto navzájom jeden druhého zaviažu, oberú o slobodu a potom vydierajú. A v konečnom dôsledku sa jeden druhého boja. Je toto potom život?

Chaucer v diele Pardonerova rozprávka píše o troch hráčoch, ktorí si navzájom pred Bohom prisahali večné, nerozlučné priateľstvo. Dozvedia sa však o poklade, ktorý je ukrytý pod istým dubom. Rozhodnú sa, že sa ho zmocnia. Majú však strach kopať za bieleho dňa, preto sa rozhodnú, že počkajú, kým sa zotmie. Dvaja starší požiadajú najmladšieho, aby šiel do mesta a kúpil chlieb a víno, aby mali posilu pri kopaní. Keď ten odíde, začnú títo dvaja nahlas uvažovať, či by nebolo lepšie, keby na poklad zostali len dvaja. Ušlo by sa im viac. Rozhodnú sa teda, že keď ich druh príde, jeden z nich mu pichne dýkou do chrbta a keď budú zápasiť, potom mu zasa ten druhý dá svojou dýkou ranu do srdca.

Najmladší však tiež nemal najsvätejšie myšlienky. Jemu sa tiež zdalo logickejšie, aby ostal sám pri poklade. Preto do fliaš vína, určených pre svojich druhov vsypal jed. Čo nasledovalo si vieme domyslieť. Všetci traja zostali ležať mŕtvi pri dube. Chamtivosť, okrem toho, že ničí ľudského ducha, robí mu zmätok v hodnotách, robí človeka zraniteľným, nedôverčivým a paranoickým.

nešťastným. A to preto, lebo ostáva nakoniec sám. Pekne o tom hovorí Mýtus o Midasovi, kráľovi Macedónie, ktorý bol známy svojou láskou k pôžitku a svojim veľkým bohatstvom. Tieto ho však neuspokojovali. Stále mal málo. Midas raz urobil čosi dobrého pre boha Dionýza. Dionýz sa mu chcel odmeniť, preto sa ho spýtal, čo by si želal. Midas náhle, bez premýšľania odpovedal, že by si želal takú schopnosť, aby sa mu všetko, čoho sa dotkne premenilo na zlato. Dionýz mu vyhovel. Všetko, čoho sa Midas dotkol sa potom zmenilo na zlato. Žasol. Zlato všade. Plno zlata. No dotkol sa i svojej ženy a tá sa tiež premenila na zlato. I jeho deti. Zachvíľu mu začalo svitať. Zlato predsa nie je jediné, čo potrebuje. Potrebuje i ľudí, vzťahy, nehu, teplo, srdečnosť. Upadol do hlbokej depresie. Jeho chamtivosť ho priviedla na duševnú mizinu. Nakoniec Midas Dionýza úpenlivo prosí, aby ho od jeho „zlatého dotyku“ oslobodil.

V tomto mýte je veľká múdrosť o nebezpečenstve chamtivosti. Zlato nemá hodnotu samo v sebe. Zhromažďovanie zlata človeku neposkytuje ani spokojnosť ani šťastie. Chamtivý človek však na túto pravdu často zabúda. Ak si človek vo svojej mysli zafixuje spojitosť zlata (alebo peňazí) s pôžitkom, mocou a prestížou – nakoľko toto všetko cez peniaze dosahuje – zlatu začne prisudzovať vnútornú hodnotu a to dokonca aj vtedy, keď mu ono nič z týchto veci už viac neposkytuje. Takýto človek je ako pes, ktorému pred podávaním jedla zvonia na zvonci. Pes začne slintať vždy na zvonenie zvonca a to aj napriek tomu, že mu jedlo nedávajú. Chamtivého človeka myšlienka na peniaze – tak ako psa zvuk zvona – vzruší vždy a to i vtedy, keď ich už na nič konkrétneho nepotrebuje. Chamtivý človek svoje bohatstvo zhromažďuje a nie užíva!

A presne toto je to, čo odlišuje chamtivca od pôžitkára. Pôžitkár získava peniaze, aby si mohol bezuzdne užívať. Potrebuje ich, aby mohol piť, dobre jesť, sexovať a topiť sa v luxusných a silných pôžitkoch. A čím viac a intenzívnejšie jeho zážitky sú, tým lepšie. Samozrejme takýto život pôžitku aj čosi stojí. Preto pôžitkár (čo je tiež jeden zo siedmych hlavných hriechov) bude zháňať peniaze, veľa peňazí, aby ich mohol minúť na pôžitok, ktorého mimochodom tiež nikdy nebude dosť, čo je tiež jedna z ciest rovno do pekla. Pôžitkár teda získava peniaze, aby ich mohol užívať, míňať. Chamtivec však peniaze nemíňa. On si neužíva. On peniaze a bohatstvo zhromažďuje. On sa teší z veľkého čísla na bankovom účte, z veľa áut, veľa domov, veľa zeme, veľa... Vtipom je, že mnohí chamtivci sa zdajú byť veľmi šetrnými ľuďmi s jednoduchým životným štýlom. Istý človek nikdy nešiel na poriadnu dovolenku. Ak si aj zobral voľno z práce, vždy ostal doma, alebo išiel tam, kde veľa neplatil. Mal pritom dobrý príjem. Jeho rodina bola z toho nešťastná. Keď mu raz spovedník pomohol rozanalyzovať jeho problém, zistil s veľkým prekvapením, že je chorobným chamtivcom. Za veci, ktoré majú hodnotu samé v sebe, nie je schopný platiť vecami, ktoré samé v sebe hodnotu nemajú. Nie je schopný zaplatiť za zážitok krásy, nové poznatky a skúsenosti, za odpočinok a relax. A tiež ani za vzťahy s inými. A ak sa toto nekultivuje, iba sa to zhoršuje.

Pozornosť si zaslúži ešte gamblerstvo, čiže hráčstvo vo všetkých možných formách. Toto je učebnicový prejav chamtivosti, aj keď – znova ani toto – by sa takýmto nezdalo. Čo iné však je v hráčovi tou vnútornou silou, ktorá ho ženie často do absurdných foriem správania, ako chamtivosť? Vloží peniaze do hry (automaty, karty, etc.), aby mu to vynieslo. Nevynesie. Vloží ďalšie, ešte viac. Nevyhrá. Vloží ešte viac. Chce vložiť ešte viac. Nemá z čoho. Požičiava si, zadlžuje sa, kradne. A ožobračuje seba i druhých. Na začiatku tohto absurdného cyklu bola chamtivosť po dobre a ľahko získaných peniazoch. Niektorí hovoria, že aj keby vyhral väčší obnos, ani to by nebolo kóšer. Toto je obyčajná krádež. Ten, ktorý prehral a teraz sú jeho peniaze k dispozícii totiž nedal do stávky peniaze s tým, že ich prehrá. Aj on si ich iba odniekiaľ „požičal“, aby ich tam potom, keď vyhrá, keď vyhrá. Napríklad z peňazí určených na oblečenie svojich detí, alebo na kúpu jedla či bytu pre rodinu. Ak ich prehrá, ten, kto vyhral tak vlastne okradol nevinných ľudí a priviedol ich k ochudobneniu.

V čom je riešenie? Najprv vám predstavím myšlienku, ktorá pochádza od Aristotela, z jeho Nicomachovej etiky. Aristoteles hovorí, že treba si budovať čnosť. A čnosť (z definície) je vec, ktorá leží vždy v strede. Neresti sú na okraji. Čnosťou, ktorá lieči chamtivosť je veľkodušnosť. Veľkodušnosť je v strede medzi márnotratnosťou (alebo rozhadzovačnosťou) a držgrožstvom (chamtivosťou). Veľkodušný (alebo štedrý) človek používa peniaze múdro. Dáva ich správnym ľuďom, dáva správnu sumu, dáva vhodným spôsobom a dáva na správne účely. Navyše, štedrý človek má z dávania radosť. Vlastne, každá čnosť človeku spôsobuje radosť, lebo čnosť je pre človeka príjemnou – a nie bolestnou – vecou. Suma samozrejme závisí od toho, koľko ten človek má. Štedrý človek sa ľahko nestáva bohatým, pretože jeho cieľom nie je hromadiť bohatstvo. On peniaze získava, aby ich posunul ďalej, na získanie správnych vecí. Voči peniazom je nestranný, nevzrušujú ho. Čo sa týka prijímania peňazí alebo vecí, štedrý človek nikdy neprijme peniaze zo zlých zdrojov alebo tie, ktoré boli získané nespravodlivo.

Neresť márnotratnosti (alebo rozhadzovačnosti), ktorá je jedným z extrémov na okraji škály, uprostred ktorej je čnosť štedrosti, spočíva v prehnanej a nečnostnej štedrosti. Márnotratník oplieska peniaze na nepotrebnosti pre seba samého alebo tým, že peniaze dáva nesprávnym ľuďom, dáva nesprávne sumy, dáva v nesprávnej chvíli a dáva na nesprávne (alebo neisté) ciele. Jeho peniaze nakoniec vedú k poškodeniu jeho samého alebo k deštrukcii tých, ktorým ich dáva. Rodičia pozor na nesprávne dávanie peňazí svojím deťom!

Na druhej strane škály je neresť chamtivosti (držgrošstvo, lakomstvo). Chamtivec nedá ani keby čo bolo, na nič. A využije všetky možné prostriedky, aby získal ešte viac. No nič z toho nie je, žiadne plody. Zeno Stoik takéhoto človeka pripodobňuje k piesočnatej zemi. Naprší na ňu, vodu všetku vsiakne. No úroda: zelenina, ovocie, obilniny pre prospech iných neprídu, lebo pôda – piesok – je neplodná, jalová.

Aristoteles zakončuje toto pojednanie tým, že navrhuje pestovanie veľkorysosti. A pripomína, že naše sklony sú upadať skôr do lakomstva, ako do márnotratnosti. Hoci obe krajnosti – ako bolo povedané – sú neresťami.

Hoci táto myšlienka je pekná, Ježiš ide na vec komplexnejšie. Pre neho sú peniaze jednoznačne prostriedkom k cieľu: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony“ (Lk 16,9). Človek má mať svoje priority a tým sú vzťahy: s Bohom, ľuďmi i so sebou samým. A peniaze, majetok, hmota majú slúžiť na dosiahnutie tohto cieľa. Dôležité je, aby človek bol slobodný. Jediná sloboda sa dosahuje službou Bohu: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone! (Lk 16,13). Každá iná služba človeka zotročuje a oberá ho o možnosť vytvarovať sa do schopnosti dosiahnuť jednotu s Bohom a s blížnymi v Božom kráľovstve. „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva“ (Lk 18,25). Samozrejme, keď hovoríme o službe Bohu, vždy máme na mysli aj službu človeku. Tieto dve sa od seba v kresťanskej spiritualite nikdy nedajú oddeliť.

Pravdu povediac, hoci slová Ježišove sú veľmi dôležité, ďaleko dôležitejší je jeho osobný príklad. Ježiš bol chudobný. A najchudobnejší bol, keď visel na kríži. No v tom bola plnosť jeho lásky. V skutočnosti tak je to aj s človekom, ktorý rastie v láske: začne odhadzovať veci, zriekať sa ich v prospech iných a rozdávať ich núdznym. A pri tom všetkom bude – tak, ako jeden z jeho najväčších nasledovníkov sv. František – cítiť neskonalú slobodu a radosť.

Je jasné, že väčšina z nás máme k tomuto ideálu ešte ďaleko. Ale Ježiš nás každého k takejto slobode a radosti volá. Treba teda nastúpiť na púť smerom k nej.

1. Keď hovoríme o jednoduchosti a chudobe, priťahuje ťa to? Rozumieš tomu správne? Pochopil si celú pointu správne: totiž že nejde o to, či máme alebo nemáme, ale o to, čo sme?

2. Nie si chamtivý? Po čom práve teraz najviac túžiš? Nie je to túžba nezriadená? Ako táto túžba v tebe pôsobí? Ako sa pod jej vplyvom správaš? Si slobodný?

3. Poznáš chamtivého človeka? Je ti príťažlivý? Čo sa ti na ňom nepáči? Čomu si sa z jeho chamtivosti naučil?

4. Hovorili sme o nesprávnej štedrosti, t.j. márnotratnosti, rozhadzovačnosti. Nemyslíš, že niekedy aj nepremyslené dávanie peňazí bezdomovcom na uliciach môže zapadať do tejto kategórie? Ak áno, prečo?

5. Čo hovoríš na myšlienku, že môže jestvovať aj chamtivosť duchovná (alebo intelektuálna)? Nezapadajú do definície chamtivosti ľudia, ktorí v tomto zmysle len prijímajú, hromadia (vedomosti, zážitky...), ale nič z nich nikomu nedajú?

6. Čo presne urobíš, aby si si v sebe vybudoval väčšiu veľkorysosť? Aké iné riešenia máš, aby si sa od chamtivosti buď oslobodil alebo do nej neupadol?

Milan Bubák, SVD

Vytlačiť E-mail