"Prešli sme si" Cestami zrenia

b_320_150_16777215_00_images_CZ.JPG

V marci sa uskutočnili v Slavnici ďalšie Cesty zrenia. Spolu so mnou tam prišlo mnoho mladých, aby sa naučili, ako formovať deti a mladých v rovesníckych skupinách. Animátori, ktorí sa nám cez víkend venovali, nám dali zažiť mnoho potrebného a pomáhali nám spoznať v nás to, čo deťom dokážeme dať. Ako? Čítajte ďalej a dozviete sa.

Víkend sa pre nás začal už v piatok. Na stanicu prišli skupiny účastníkov z Bratislavy, Žiliny a Dolného Kubína. Odviezli nás autami k chate, tam sme sa navečerali a mohol sa začať program. Najprv sme viac upevnili vzťahy s tými, ktorých sme od prvého kurzu nevideli, a potom sme sa rozprávali o našich stretkách. Táto časť programu bola veľmi zaujímavá a obohacujúca pre všetkých zúčastnených. Počuli sme o strachu z lesa, o stretku o stavaní provizórnej loďky, o bitkách na stretku medzi deťmi, či zlomenom zábradlí. Mali sme svätú omšu a potom sa program dievčat a chlapcov rozdelil. Pre nás chalanov sa seriálom z 2. svetovej vojny začal uberať nebezpečným smerom.

V sobotu sme vstali a upozornili nás na stav pohotovosti počas celého dňa. Po raňajkách a modlitbe sme sa začali venovať seriálu z predošlého večera. Všetci sme vďaka nemu tušili, že tento deň nebude obyčajný, ale že zažijeme dobrodružstvo. Od toho momentu nám animátori predstavovali zmysel prípravy, či už do boja alebo do života. Ešte pred obedom nám stúpla hladina adrenalínu. Hlavné zamyslenie bolo o tom, čo by sme povedali druhému, aby dokázal úspešne viesť naše vlastné stretko. Ja som si vďaka tomu uvedomil, čo je na stretku najdôležitejšie - láskavé formovanie účastníkov môjho stretka a pomáhať im nájsť ich talenty. Po obede sme mali opäť trochu spoločného programu s dievčatami a potom sme „išli do boja". Hrali sme airsoft, čo je simulovanie vojny s guľôčkovými zbraňami. Tam sme si navzájom zmerali sily a zacítili taktizovanie pri boji na vlastnej koži. Potom už prišiel večer. Bol to super deň a ešte stále sa neskončil. My chlapci sme mali nočný pochod osamote, ktorý sme ukončili sprievodom dievčaťa na neznáme miesto a pasovaním za rytiera - Božieho služobníka.

V nedeľu už šiel čas rýchlo. Mali sme peknú omšu, posledné diskusie a zamyslenia. Spoločný čas sme zavŕšili upratovaním. Každému bolo ľúto, že sa to už skončilo a nikomu sa nechcelo ísť domov. Uvedomovali sme si, že už je koniec a že už nebude ďalšia časť kurzu, na ktorej stretneme takých úžasných ľudí.

Filip Májek

Vytlačiť E-mail